Príbehy zo života...
Zlodeji na kočovke.
Mnoho mojich priateľov včelárov so včelami kočuje, od repky cez agát až do hory. Priznám sa, že ja som sa zatiaľ na to neodhodlal pretože som skôr zástancom viacerých trvalých včelníc. Napriek tomu pri počúvaní zážitkov kočovníkov sa mi často stáva, že mi trochu pichá do srdiečka osteň závisti. Nejedná sa pritom o tých pár kilo medu naviac, ale o tie neopakovateľné zážitky. Napríklad minule mi rozprával priateľ Jožo o zlodejoch pri jeho včelách na kočovke. Začal kočovať s inými včelármi, ale ako to už medzi priateľmi včelármi býva, pohádali sa, vraj už je to veľa rodín, málo medu a tak. Našiel si teda cez kolegyňu v práci, jedno perfektné miesto pre kočovný voz neďaleko Levíc, kde agátový lesík bol pre nájazdy kočovníkov zo zadnej strany blokovaný niekoľkohektárovým sadom marhúľ. A práve do tohto sadu, ktorý vlastnil ocko Jožovej kolegyne, si umiestnil včely. Všetko bolo fajn, za necelú hodinku jazdy autom bol z domu na novom stanovišti, agát nezamrzol, včely boli silné a nevyrojené. Lenže, chyba lávky. To spoločné kočovanie nebolo len o tom, že sa cez víkendové večery pokecalo, niečo popilo, to bolo aj o tom, že keď začal pracovný týždeň, tak jeden zo včelárov zostal pri vozoch, ďalší týždeň iný a tak boli včely stále pod dozorom a nebolo sa treba báť “zberačov kovov“ či iných dobrodincov. Joža mal však na stanovišti včely sám, ešte stále živilo zamestnanie, po víkende musel zarezávať a dovolenku si šetril na vytáčanie medu, preto použil služieb „zaťa-čakateľa“ , ako nazýval priateľa svojej dcéry. Na maringotku nainštalovali senzory a alarm s okamžitou informáciou na Jožov mobil. Prvé dni znervóznel pri každej esemeske, a keď si už zvykol potom to prišlo. Najprv poplašná SMS, potom hovor a po jeho prijatí počul z mikrofónu od maringotky riadny buchot a nejaké nadávky. Bolo to k večeru a tak skočil do auta a poďho ku včelám. Už z diaľky videl pri kočovnom voze nejakú postavu, ale nakoniec vysvitlo, že je to Laci báči, ktorému patril sad. Ako povedal, siréna ho tiež vystrašila, ale zlodejov už nevidel žiadnych. Jožo rýchlo zistil, že nič nechýba, dokonca aj maringotka bola zamknutá, ako ju nechal v nedeľu. Tak keď už tam bol, dokončil práce, ktoré nestihol cez víkend, všetko za asistencie Laci báčiho a jeho „barac-pálenky“. Domov sa samozrejme už ísť nedalo a tak prespal pri včelách. Agát vtom roku kvitol dlho, počasie vyšlo, medu bolo, ale tie poplachy sa zopakovali a skoro vždy to bolo ako cez kopirák. V stredu k večeru alarm, buchoty, minimálne škody, pomoc Laci báčiho a jeho pálenka pri večernej debate o ruskom fronte. Až raz Jožov zamestnávateľ zorganizoval niekoľkodňové školenie v Bratislave a tak mal Jožo mobil vypnutý. V stredu večer s malou dušičkou čítal esemesky a nič. Ďalší deň ako študent stále pozeral pod stolom či nie sú zlodeji ale mobil mlčal. Nedalo mu to a cestou z Bratislavy sa zastavil pri včelách. Všade ticho, len včielky lietali po posledných kvietkoch agátu. Zlodeji mu ani tak nechýbali, ale Laci báčiho nebolo. Jožo teda zbehol cez sad k domu a videl že napriek slnečnému popoludniu sa v dome svieti. Dvere boli otvoreé, báči nikde a tak sa už Jožo poberal preč, keď tu zrazu začul stenanie z neďalekej pajty. Otvoril zabuchnuté vráta a tam ležal bezvládny Laci báči. Obaja sa potešili, vysvitlo že báči odpadol už v utorok večer a tak Jožo zavolal sanitku a nakoniec všetko dobre skončilo. O týždeň šiel zaniesť báčimu do nemocnice zopár pohárov medu a našiel ho obklopeného spolupacientami. Započúval sa do jeho rozprávania, ale nebolo to o ruskom fronte, ako očakáva,l ale Laci báči práve vykladal: „...ja nie som sám, keď mi je smutno, zabúcham silno bakuľou na dvere maringotky a do pol hodiny mám kumpána na celý večer.... „
