Príbehy zo života...
Matkino žihadlo
Pred pár rokmi som stretol v meste bývalého kolegu, čerstvého dôchodcu, a keďže som nemal čas, len som sa opýtal či ho môžem navštíviť a podebatovať. „Teraz som so včelami na repke za nemocnicou, nájdeš ma tam každý deň, zastav sa“. Prišla sobota a ja som vyšiel do poľa. Kočovný voz sa vynímal už zďaleka, okrem neho bolo na okraji žltého mora položených desať volne stojacich úľov a pri nich som uvidel Jula. Počul som už bzučať včelu, ale taký hukot a nálety z úľa umiestneného priamo v láne kvitnúcej repky som doteraz nezažil! Ako hypnotizovaný som sledoval to hmýrenie pred úľmi a zastavil som sa až pri Julovi, ktorý mal zložený vrchnák úľa a niečo v ňom kutil. Keď ma uvidel podal mi včelársky klobúk. Vtedy som si uvedomil, že včely sú všade a klobúk zo závojom som mal na hlave skôr ako som sa stihol opýtať prečo ho Julo nemá. Namiesto privítania mi Julo strčil do ruky nejakú sklennú banku s takou veľkou včelou akú som v živote nevidel. „Prikry tento otvor palcom a podrž mi matku“ ozval sa konečne a potom už rýchlymi pohybmi prehadzoval plásty v úle. Držal som v spotenej ruke ten sklenený zázrak a tlačil som palec tak silno že som každú chvíľu čakal ako sa ozve praskot skla. V tom som s hrôzou zbadal ako sa tá „matka“ blíži k môjmu palcu. „Neuštipne ma ?“ zakričal som na Jula. „Neboj sa nemá žihadlo“. Síce som mu uveril, ale aj tak som s čudným mravenčením na chrbte pozeral ako sa matka, priblížila k môjmu palcu, oblizla ho a prebehla po ňom drobnými nožičkami. Bol to zvláštny pocit, ako nejaká morzeovka, ako by mi chcela niečo povedať, ako by mi odovzdávala nejaký odkaz či posolstvo. Julo skončil prácu v úle, vzal mi matku z rúk a vypustil ju na letáč. Otriasla sa , v okamihu ju obklopili strážkyne a spolu so suitou vošla do úľa. Zrejme som bol úplne omámený s toho hukotu, z tej vône, s toľkých včiel, s tej matky ale mal som pocit že tesne pred vstupom do úľa sa na mňa významne pozrela. S Julom som debatoval niekoľko hodín, skončili sme pri pive na jeho záhrade. Sedeli sme pri úľoch pod starou čerešňou a do noci som počúval o včelách. Všetko mi bolo nové, ale strašne zaujímavé. Tá matka ma asi „poštípala“ , asi predsa len mala nejaké žihadlo, infikovala ma nejako „včelárskou chorobou“, proste od toho dňa som túžil byť včelárom.
Prvý roj
Môj priateľ Julo bol včelár a sľúbil mi včelí roj aby som mohol začať aj ja včeláriť. Preto keď som v telefóne začul slová „ mám na čerešni roj, príď...“ zastavil som sa až u Jula v záhrade. Neďaleko pripraveného rebríka, som na čerešni, v mieste kde sa konáre rozdvojovali zbadal obrovské klbko hmýriacich sa včeličiek. „Musíme ich pozmetať. Ideš so mnou hore...“ povedal Julo a strčil mi do ruky škatuľu z preglejky, ktorá mala na dne kovové sito.“ „Počkaj, počkaj a to mi ani nedáš klobúk, však ma poštípu...“ „Rojace sa včely nebodajú“ odpovedal, ale niečo mi na hlavu narazil. Vyšiel na rebrík, porosil včely vodou a počkal kým som vyšiel na rebrík aj ja s rojnicou nad hlavou. Potom začal ometať včely do rojnice, teda snažil sa dostať ich do rojnice, ale včely boli všade. Väčšia polovica padla do rojnice a zvyšok na môj klobúk, na plecia a ruky. S hrôzou som hľadel ako včely lozia po mne a snažia sa dostať hore k matke. Snažili sa, ale niektorým sa to nepodarilo, pretože ako liezli po mne dostali sa pod klobúk a vzápätí som videl ako ich niekoľko lozí zvnútra po ochrannej sieťke klobúka. Včely zistili že sa dostali do slepej uličky a postupne sa začali vracať po sieťke dolu, teda niektoré liezli po sieťke, iné liezli po mojej hlave. Tie čo išli dolu po sieťke sa po volne pustenej sieťke dostali von a odleteli za matkou do rojnice, ale zvyšné šli po krku pod košeľu... No nebudem to naťahovať- sedem bodnutí. Julo sa totiž nechcel zdržiavať a hodil mi vnúčikov malý širáčik, so sieťkou bez gumičky na dolnom okraji. Čo už, aspoň zistím či netrpím alergiou na včely pomyslel som si, keď mi štípance potrel octom. Včely išli do pivnice, my pod čerešňu. Keď sa zvečerilo, už pekne pripuchnutý som sledoval čo bude Julo so včelami robiť. Doniesol starší úľ, pred letáč položil veľkú polystyrénovú platňu a naše krvopotne získané včely s rojáka vysypal na kopu. S hrôzou som sledoval či včely znovu neodletia na čerešňu alebo ešte ďalej. Včely však neleteli nikam, pomaly dôstojne drobčili po polystyréne k letáču a dnu do úľa. Bolo to niečo fascinujúce, ako si pomaly vykračovali, Julo mi pri tom ukazoval - toto je trúd a tam je matka. Nakoniec všetky včely do poslednej vošli do úľa a my sme do večera pri úli snovali plány o tom, ako budem včeláriť.
Zhorené nádeje
Rozhodol som sa stať včelárom, priateľ Julo bol ochotný mi dať včely, ale nemal som ich kde chovať. Bývam v paneláku a zúfalý pokus umiestniť úľ na náš balkón mi zatrhla manželka. Konečne som získal kontakt na chlapíka, ktorému pred troma rokmi umrel svokor včelár a on nemá čas chodiť na včelnicu. Sadli sme v sobotu s Julom do auta a po hodinke sme boli pri mojej nádejnej včelnici. Nový známy ma už čakal pri úľoch a privítal ma s tým, že vlani keď vytáčal med boli včely ešte v troch úľoch, ale teraz v máji vyletovali len s jedného. Nevidel som v tom problém, však ja som u Jula mal chytený roj a rok sa len začínal. Priateľ Julo to však tak optimisticky nevidel. Bol pomocníkom veterinára a tak teraz v bielom plášti a gumených rukaviciach zložil vrchnák z jediného žijúceho včelstva. Zvedavo som nazrel dnu, ale skoro v ňom neboli včely. Medzi rámikmi som uvidel nejakú ružovú dyhu na háčku a na moju zvedavú otázku mi majiteľ včelnice hrdo odpovedal, že to mu zostalo po svokrovi a je to liek na včely. Julo ho zo zaťatými zubami vyšmaril z úľa na dobré tri metre a vybral plást na ktorom boli sem-tam zaviečkované bunky, sem tam prázdne. Julo vytiahol z vrecka zápalky a jednu strčil do puknutého viečka bunky. Z nevyliahnutého plodu mu zápalka ťahala takú žuvačku. Julo prezrel ešte asi dva plásty a potom sa opýtal :“ Zostali po svokrovi sírne knôty? Dones ich“. Chlapík odišiel do búdy a kým Julo nazeral do ostatných úľov, ja som sa ho opýtal či ideme včely liečiť. „Také niečo, už nebudú nikdy choré“ precedil cez zuby. Viac už nehovoril, zapálil prinesené knôty , pozatváral úľ a obrátil sa k majiteľovi : „Všetko na kopu a spáliť!“ „Čo mám spáliť?“ náš nový známy podobne ako ja nechápal čo sa stalo. „Na včelnici je mor, choroba sa nedá liečiť a v zmysle platných predpisov je potrebné spáliť plásty, úle, všetko, je to jediná možnosť“. Zatočila sa mi hlava a smutne som hľadel na úle v ktorých už celkom prestal život, len pár lietaviek poletovalo okolo zatvoreného letáča. Julo vylial vodu z veľkého plechového suda, dal do neho za hrsť novín a zapálil. Domáci pán prihodil prázdne rámiky, potom plásty a keď do rastúceho plameňa hodili prvý úľ odišiel som k autu. Nedokázal som sa pozerať, ako sa moje včelárske nádeje menia na popol a vedel som, že moje včelárenie dostalo prvú životnú facku skôr ako som vôbec začal.