Príbehy zo života....
Pre včely našich vnukov...
Včielky sú nakŕmené, preliečené, zazimované a tak prišiel čas na čítanie. Samozrejme o včelách, ťažko je nájsť niečo nové, a preto ma príjemne prekvapila kniha , ktorú mal môj priateľ včelár požičanú od suseda. Vlastne to ani nebola kniha, ale zviazané čísla včelárskeho časopisu z roku 1936. Veru tak, začiatok minulého storočia a problémy také blízke. Všetko som si nielen prelistoval, ale aj podrobne prečítal - články, rady, úvahy, inzeráty a nevychádzal som z úžasu. Viete čo riešili včelári pred sedemdesiatymi rokmi – výhody nástavkového úľa, či treba úle utepľovať alebo nie, aký je drahý cukor, prečo štát viacej nepomáha včelárom, ako starne členská základňa včelárskeho spolku a nespokojnosť s funkcionármi. Samozrejme bola tam aj kritika do vlastných radov kde niektorí včelári sa o včely nestarali a tie im hynuli na choroby, ale aj diskusie prečo sú matky získané prelarvovaním kvalitnejšie ako rojové .Prosto, až na niektoré archaické výrazy, som mal pocit že sa zastavil čas – včelárske problémy sú večné! Jedna vec však na uzneseniach ústredia spolku a na miestnych schôdzkach rezonovala viacej ako dnes - potreba rozširovania včelej paše. Presne tak to písali včelej paše, treba v obciach a okolo nich neustále vysádzať plodiny, kríky a stromy, ktoré sú včelami vyhľadávané a obľúbené. Nuž naším dedom nesiali farmári repku ani slnečnicu, ale včelári na vlastné náklady rozdávali roľníkom ďatelinové semená a pod. Hlavne však každým rokom vysádzali po dedinách lipy, javory, gaštany a agát. Sadenice medonosných stromov a kríkov pestovalo včelárske ústredie a všetci včelári boli uzrozumení s tým, že s ich príspevku sa každý rok zakúpia sadenice a rozdelia jednotlivým spolkom, aby včelári zabezpečili ich pestovanie vo svojej obci. Bolo to pre mňa vzrušujúce čítanie, pretože včelári sadili napr. lipu a vedeli, že kým vyrastie a začne kvitnúť prejdú desiatky rokov a oni už včeláriť nebudú. Napriek tomu s nadšením sadili ďalšie a ďalšie stromy, aby deti ich detí mali pre svoje včely dostatok nektárodajných rastlín. Keď som začínal včeláriť, umiestnil som jednu včelnicu na okraj dediny, v ktorej takíto včelári v minulom storočí žili a dnes tu žijú ich vnukovia. Po dedine sú lipy, gaštany a javory, pred a za dedinou agátové lesíky, pri potokoch vŕby a rakyty. Prosto včelársky raj, včielky prežijú aj v čase, keď družstevníci dostanú z únie príspevok na kukuricu a nie na repku či slnečnicu.
Celý rok, kým pozorujem usilovne pracujúce včielky, neschádza mi z mysle neodbytná myšlienka - čo robíme pre včely našich vnukov my? Na včelárskych výstavách si tak maximálne možno zakúpiť semeno facélie, ale nevidel som sadenice lipy, javora či gaštana. Pritom viem, že minimálne sadenice lipy sa v škôlkach pestujú. Zrejme pri veľkej objednávke včelárskej organizácie by sa dali pre výpestky včelárskych drevín dosiahnuť výhodné ceny, ba možno by sa na skrášľovanie životného prostredia v obciach dal získať aj grant z európskych fondov. Je tu ešte otázka pestovania či rozširovania agáta, ktorá vždy skončí pri jeho zaradení medzi invázne dreviny. Za tých štyristo rokov čo sa v Európe pestuje ho aj na našom území už štátna ochrana prírody považuje za zdomácnený druh a jeho pozitívne vlastnosti prevažujú potenciálne riziká. Samozrejme, včelári by mali byť garantom odbornej koordinácie jeho rozmnožovania na vhodných lokalitách. Som presvedčený, že samotné vysádzanie nektárodajných drevín by včelári v našich dedinách zvládli vlastnými silami, veď nie všetci podliehajú egoistickému tlaku súčasnej doby, ktorá velí nestrácať čas s niečím čo neprináša okamžitý profit. Viem, že sa môžu vyskytnúť problémy s nájdením vhodnej lokality, ale ešte stále je veľa pozemkov obecných či mestských a nakoniec veľa včelárov tiež vlastní nejaký kúsok pôdy. Všetko je to o chcení, ak sa rozhodneme, že pre včely našich vnukov tie stromy vysadíme, tak stromy budú. A ak aj nie pre našich vnukov, tak pre včelárov, ktorí sa budú venovať včielkam o pár desaťročí. Prosto urobme to pre tie včely, skutočne si to zaslúžia.
