Veľmi dôležitým úsekom opatrovania včelstiev je ich správne zazimovanie. Nie je tu reč iba
o prácach spojených s bezprostredným zakŕmením včelstiev na zimu. Ide tu o oveľa viac. Predovšetkým ide o uvedenie včelstva do takého stavu, aby
sa na jar v nasledujúcom roku nerušene vyvíjalo.
Ako to vyzerá vo včelstvách pri začiatku plodovania? Včelstvo začne plodovať
spravidla ešte pred prvým jarným očisťovacím preletom, asi v polovici februára.
Spočiatku matka kladie denne veľmi obmedzený počet
vajíčok. Postupne množstvo
denne nakladených vajíčok stúpa. Podľa výpočtov francúzskeho včelára Difoura
možno za priemer pokladať : vo
februári 130 denne nakladených vajíčok, v marci
už 270, v apríli 1000 atď. Pre kŕmenie a zahrievanie tohto plodu, ktorého
rozloha
nadobúda pozoruhodné rozmery, prichádzajú vo februári a v marci do úvahy
len prezimované dlhoveké včely z minulého roku. Aj v apríli ešte
prevažne
prichádzajú do úvahy pre túto činnosť prezimované včely.
Dnes už
vieme, ktoré včely a za akých podmienok sa dožívajú jari a ktoré z
nich a za akých podmienok sú spôsobilé z jari dlhý čas chovať a zahrievať
plod.
Podľa výsledkov výskumov Charkovského výskumného ústavu včelárskeho sa nedožijú
jari : 60,8 % včiel, ktoré sa liahli do 26.7. 17,5
% včiel, ktoré sa liahli od
27.7. do 26.8. 11,6 % včiel, ktoré sa liahli od 27.8. do 7.9. 30,0 % včiel,
ktoré sa liahli od 8.9. do 13.10.
Z toho vidíme, že pre vykonávanie jarných prác
vo včelstve prichádzajú do úvahy skoro výlučne včely, ktoré sa liahli v auguste
a
začiatkom septembra. No z týchto včiel budú môcť v apríli k jarnému rozvoju
včelstva prispieť iba tie jedince, ktorým telesný a zdravotný
stav umožní dožiť
sa tohto času. Keď v auguste včelstvo omladne a mladé augustové včely kŕmia ešte
v septembri v hojnej miere plod a
zároveň robia prevažne aj práce spojené so
spracovaním a doplňovaním zimných zásob, všetko to vedie ku skráteniu ich
života.
Americký včelársky bádateľ E.F.Phillips veľmi názorne porovnáva včelu s
baterkou. Baterka, ktorú vôbec nepoužívame, prípadne len
občas a krátky čas,
vydrží dlho. Ak ju používame s prestávkami, svieti nám oveľa dlhšie, ako keby
sme ju používali bez prerušenia, teda
bez toho, že by sa mohla zreštaurovať. Tak
je to aj so včelou. Odčerpávanie jej životných síl v jeseni, čo len čiastočné,
vedie ku
skráteniu jej života. Preto sa včelár musí postarať o to, aby matka
intenzívne kládla vajíčka v júli a v auguste. Včelstvo udrží v aktivite
plodovania tým, že hneď po poslednom vymetaní medu začne včelstvám priebežne vo
veľkých dávkach podávať zimné zásoby a tieto musí doplniť
do konca augusta. Tým
dosiahne, že v auguste a v septembri sa vo včelstve vyliahne veľa tisíc včiel,
ktoré si doplnia zásoby bielkovín v
tele hojným konzumovaním peľu. Pred ich
vyliahnutím boli už chýbajúce zimné zásoby doplnené a takto sa mladé včely v
jeseni už nemusia
zamestnávať kŕmením plodu a spracúvaním zásob na zimu.
Zachovajú sa neopotrebované. Do zimy idú s plnou energiou. Ako bude vyzerať toto
včelstvo na jar? Matka začne v januári a vo februári klásť v prostriedku ešte
zimujúceho chumáča vajíčka. Mladé včely, ktoré sa ujímajú
dojčenia, sú uprostred
zimného chumáča. Pretože zásoby peľu nemajú na dosah, kŕmia plod zásobami
bielkovín z vlastného organizmu. Je
oprávnený predpoklad, že by za takých
nízkych vonkajších teplôt ani nevedeli stráviť peľové zásoby.
Podľa vedeckých výskumov
doc.dr. Hejtmánka z roku 1943, nastáva odchod
stráveniny z distálneho konca tenkého čreva do výkalového vačku pri teplote 35
stupňov
Celzia medzi 220 až 240 minútami od prvého okamihu nasatia peľu. Naproti
tomu pri teplote 16 až 17 stupňov Celzia nebol peľ vypudzovaný z
tenkého čreva
ani po 445 minútach od prvého okamihu nasatia. Podľa výsledkov týchto pokusov by
teda mohli tráviť peľ iba tie včely, ktoré
sú uprostred zimného chumáča, kde je
teplota 35 stupňov Celzia. No v ich obvode nie sú spravidla peľové zásoby k
dispozícii. Preto mladé
včely budú musieť na výživu plodu používať zásoby
bielkovín z vlastného organizmu. Potom je pravdou, že kŕmenie plodu rezervami
bielkovín
organizmu ide na ujmu dĺžky života mladých dojčičiek. Včely pri
správnej príprave na zimu majú v tele veľa bielkovín a veľká početnosť im
umožňuje striedať sa pri kŕmení plodu, zimné včely sa tak rýchlo neopotrebujú.
Veľké množstvo včiel umožňuje vo včelstvo ekonomickejšie
hospodárenie. Matka má
možnosť založiť skôr väčšie plochy plodu. Pretože je dostatok dlhovekých včiel
súcich na kŕmenie plodu, plod môže
byť lepšie vyživovaný.
V čase, keď sa zimné včely začínajú strácať vo väčšom počte, sú už k
dispozícii mladé včely, a to nielen
dojčičky, ale i lietavky. Liahnúce sa mladé
včely začínajú prepĺňať uličky, takže včelstvo začína rásť bez toho, že by už
predtým slablo.
Včelár ani nespozoruje odchod zimných dlhovekých včiel. A takto
je to správne. Som presvedčený, že v neskorom lete a v skorej jeseni, a pri
splnení aj iných podmienok – hygiena, úprava diela, dobrá matka atď., nám nejde
len o prezimovanie včelstiev, ale skôr o ich prípravu na
úspešný jarný vývin. V
oblastiach, kde po výdatnej jarnej znáške býva ešte do začiatku júla, no najviav
do konca júla znáška a po nej už
nič, musí byť včelár v pohotovosti, ak so
včelami nekočuje. Predovšetkým sa musí starať o to, aby pri nedostatku znášky
nektáru
neprestali matky klásť. A práve našim záujmom je, aby sa i v
nastávajúcom období, keď sa kladie vlastný základ pre odchovanie dlhovekých
včiel, t.j. v mesiaci auguste, liahli vo včelstve mladé včely a pomáhali
odchovať mohutnú generáciu zimných včiel. Aby stagnácia v
plodovaní v lete
neviedla v bezznáškovom období k nečinnosti, predstieraním znášky, teda
priebežným dopĺňaním zimných zásob, spĺňame
podmienky pre liahnutie ďalšej
generácie dlhovekých včiel. Čo však sledujeme priebežným dopĺňaním zimných zásob
v tomto ročnom období?
Chceme ním dosiahnuť udržanie, prípadne rozšírenie
rozlohy plodu a využiť odchádzajúce staré včely na spracovanie zimných zásob.
Cukor z
pohárov poberajú spravidla staré lietavky. V znáškovom období by sa
starali o znášanie nektáru do úľa. Tieto staré včely zaťažujeme prácou
spracovať
cukor a cukrový roztok na zimné zásoby pre včelstvo. Našim zásahom sledujeme,
aby nečinnosť týchto včiel v úli v bezznáškovom
období bola efektívne využitá.
Zo zdravotných dôvodov musíme na včelstvá pôsobiť tak, aby v nich boli stále
včely všetkých vekových
stupňov. To značí, že nesmieme dovoliť, aby vo
vegetačnom období nastal čo len nakrátko stav, v ktorom by klesol prírastok
mladých včiel
a úbytok starých na nulu.
Po ukončení znášky dáme najneskôr do troch dní po poslednom vymetaní všetkým
včelstvám nárazovú dávku
cukrového roztoku, a to po 3 až 6 kg cukru v pomere 3
ku 2, najlepšie v štvorlitrových pohároch cez presakovacie viečko. Touto dávkou
doplňujeme sčasti medové zásoby, ktoré sme včelstvu odobrali pri poslednom
vytáčaní. Zároveň sa snažíme takýmito veľkými dávkami
dosiahnuť to, aby včelstvo
ukladalo tieto zásoby do nadstavku nad plodovým telesom. Staráme sa o to, aby aj
„veľkodávkové“ priebežné
dopĺňanie zimných zásob, ktoré nasleduje po tomto
nárazovom dávkovaní, bolo čo najúčinnejšie. Zistilo sa totiž, že umelé
podnecovanie
býva celkom bezúspešné, ak včelstvo nemá dostatočné množstvo
vlastných zásob. Naproti tomu je umelé veľkokapacitné priebežné dopĺňanie
zimných zásob o to účinnejšie, o čo bezprostrednejšie naväzuje na výdatný prílev
sladiny. Zistilo sa aj to, že včelstvá sa veľmi ťažko a
váhavo púšťajú do
plodovania pri umelom dopĺňaní zimných zásob, ak ono nadväzuje na dlhšiu
znáškovú prestávku, počas ktorej matka
obmedzila kladenie, prípadne úplne
prestala klásť vajíčka. Čím viac je otvoreného plodu vo včelstvách na začiatku
priebežného dopĺňania
zimných zásob, tým lepší účinok bude ono mať. Veľké dávky
používame aj preto, aby sme mobilizovali včelstvá z ich nečinnosti. Malými
dávkami by sme to pri technológii viacnadstavkového včelárenia nedosiahli. V
našich klimatických podmienkach dopĺňame zimné zásoby v
nízkonadstavkových
technológiách v množstve od 20 do 30 kg cukru, najčastejšie však asi 24 kg.
Medníkové nadstavky pred nárazovým kŕmením
odstránime, aby včely nenosili do
nich podávané krmivo, podstavíme ich pod plodisko, tam ich včely ošetria a
zároveň týmto krokom
neobmedzíme matku v kladení. Úplne ich odstránime až v
jeseni po skončení plodovania.
Na zazimovanie včelstva potrebujeme najmä
mladé, neopotrebované dlhoveké
včely, vyliahnuté v auguste a v septembri. Dlhoveké zimné včely sa kŕmia na
rozdiel od krátkovekých
letných včiel aj po vyliahnutí výdatnejšie
bielkovinovými látkami, teda peľom. V brušku takejto dobre živenej dlhovekej
zimnej včely sa
tvorí tukovobielkovinové tkanivo alebo vankúšik. Len takéto
včely majú dlhý vek a z jari sú zárukou rýchleho vývinu včelstva, lebo rezervy
bielkovín môžu použiť na kŕmenie plodu. Snažíme sa preto plásty obsahujúce viac
peľu ponechať v plodiskách včelstiev. Včely nezaplnia
peľovú bunku nikdy celkom
peľom, ale iba do dvoch tretín. Pri doplňovaní zimných zásob cukrom zaplnia
včely bunky takto ponechaných
plástov zásobami spracovaného a zhusteného
cukrového roztoku a bunky potom zaviečkujú. Takto včely konzervujú zásoby peľu.
Dlhoveké včely
konzumujú teda aj po vyliahnutí väčšie množstvá peľu. Takto sa
stávajú odolnejšími a dožívajú sa dlhšieho veku. A práve takýchto
neupracovaných
včiel potrebujeme pred zazimovaním v každom včelstve čo najviac.
