O nektári sa písalo ako o „duši kvetov“, videli v ňom „úsmev hmoty“, „dojemný výraz túžby
života po šťastí a kráse“ a pod. Mimochodom, tento „úsmev hmoty“ je dosť vodnatý, nektár kvetov obsahuje štyridsať až osemdesiat percent vody.
Polovicu až tri štvrtiny z nej musia včely odstrániť, lebo v mede nesmie byť viac ako dvadsať percent vody.
Slnko, ktoré zohrieva úľ,
urýchľuje proces odparovania vody z nektáru uloženého do plástov, ale väčšiu časť práce musia urobiť včely. Je to veľmi namáhavá práca. Aby
premenili jeden gram vody na paru, potrebujú takmer šesťsto kalórií. Na výrobu deväťdesiatich kilogramov medu, ktorý spotrebuje priemerné
včelstvo za rok na udržanie života, treba mať v úli niekedy až štyristo kilogramov nektáru. A včely dávajú ešte navyše med včelárovi. Výťažok
medu štyridsať, šesťdesiat, osemdesiat kilogramov od jedného včelstva dnes nikoho neprekvapuje. Včelstvá, ktoré dávajú veľa medu, a samozrejme aj
dávky na zachovanie rodu, spotrebujú aj oveľa väčšie množstvo potravy. Koľko vody musia tieto vysoko produktívne včelstvá odstrániť z nektáru,
keď priemerné včelstvá premieňajú na paru metrické centy vody? Táto živá odparka vody sa sama zásobuje surovinami a konečný efekt jej výroby je
zároveň tým palivom, ktorým sa proces udržuje v činnosti. Účinnosť tohto paliva je známa.
Aby včely vyrobili z nektáru desať
kilogramov medu, musia ho samy zjesť okolo dvoch kilogramov. Výroba zhustených nektárových koncentrátov je dôležitá predovšetkým preto, že
vodnatý med by sa nemohol dostatočne dlho uchovávať a bunky s nektárom by sa premenili na drobné kvasné kade. Ale úľ nie je len odparka nektáru a
med nie je len dostatočne zahustený nektár. Odstrániť vodu z nektáru, to je len jedna stránka výrobného procesu medu. Existuje tu ešte druhá
stránka, a to veľmi zvláštna. Včely produkujú osemdesiatpercentný cukrový sirup, ktorý sa môže uchovávať celé roky a nevykryštalizuje. Tento
proces technológovia nazývajú „chemickými čarami“. Zrenie tohto presýteného roztoku cukru sa začína v medovom vačku včely, ešte kým letí z miesta
znášky k úľu. Vo váčku sa trstinový cukor nektáru pod vplyvom fermentov /enzýmov/ vylučovaných zvláštnymi žľazami čiastočne premení na zmes
rozličného množstva ovocného a hroznového cukru. V úli potom zberateľky buď samy ukladajú prinesenú zásobu tekutej potravy, pričom lezú
chrbátikom dolu do bunky a vešajú nektár hore ako kvapku pomaly stekajúcu po bočných stenách – tenká kvapka rýchlejšie schne, alebo odovzdajú
svoju korisť včelám prijímateľkám. Tieto včely sa pohybujú po plástoch zdanlivo malátne, ale práve ony ďalej spracúvajú nektár, čo už začali
robiť zberateľky. Len po tejto druhej etape nektár, už čiastočne spracovaný, ukladajú včely dočasne do buniek, odkiaľ ho zasa ďalšie poprenášajú
do vyššie položených buniek. Z úľových plástov plných čerstvého nektáru rady vetračiek vo dne v noci vyháňajú vzduch nasýtený vodnými parami, čo
sa uvoľňujú zo sladkého „nástreku“ vysýchajúceho v bunkách.
Za jednu noc nektár v bunkách zmenší svoj objem takmer na štvrtinu.
Neúnavné krídla včelích vetračiek vyháňajú z úľa nespočetné množstvá molekúl vody premenenej na paru. Konečne sa bunka, ktorej sa na hornej stene
ešte pred niekoľkými dňami leskla jediná priezračná kvapka nektáru, zaplnila hustou až ligotavo čistou konzervovanou tekutinou. Táto tekutina
obsahuje osemdesiat percent cukru, nepatrnú prímes solí, vitamíny, fermenty, trocha peľu, trocha bielkovín, stopy niekoľkých kyselín, neurčité
farbivá, vonné a ešte akési iné látky. Všetko spolu tvorí med. Len čo med dozrie, včely zapečatia bunky voskovým viečkom.
Podľa pôvodu
rozlišujeme zlatožltý med z bieleho agátu, červenkastý med vresový, tmavý pohánkový med, svetlý jantárový med lipový a slnečnicový, biely med z
vŕbovky atď. Pravý prírodný med získaný priamo z plástov je redší a vláčny. O takomto celkom dozretom mede by mohol Gogoľov včelár Rudyj Paňko zo
samoty neďaleko Dikaňky povedať : „Prisahám, že lepší nikde nedostanete. Len si predstavte tú vôňu, čo sa rozleje po celej chalupe, keď
prinesiete plást. Je čistý ako slza, alebo drahý ako krištáľ v náušniciach...“.
