Med získava robotnica včely medonosnej (Apis mellifera) z nektáru kvetov, medovice a z iných sladkých štiav rozličných rastlinných orgánov. Potom ho spracúva a enzýmovým štiepením v medovom žalúdku premieňa na med, pričom ho obohacuje niektorými látkami zo svojho organizmu. (Včela - robotnica je schopná vytvárať med aj zo sacharózy obsiahnutej v repnom cukre, ktorú enzymaticky rozkladá na glukózu a fruktózu.) Takto zahustenú tekutinu ukladajú do plástov a nechávajú dozrieť... Farba, vôňa, chuť a konzistencia medu sú rozdielne podľa druhu medonosných rastlín, prípadne podľa dĺžky skladovania.

Peľ sú samčie pohlavné bunky vyšších rastlín. Každá rastlina má špecifický tvar, veľkosť a farbu peľových zŕn. Včely zbierajú peľ a donášajú ho do úľa v obnôžkach na poslednom páre nôh. Peľové obnôžky včely pomocou chytínových ostňov zhadzujú do robotničích buniek, kde ho iné včely vrstvia, utláčajú a zalievajú medom. Bunky sa plnia asi do troch štvrtín. V bunke prebieha kvasenie, takže peľ je konzervovaný a pripravený na trávenie. Výživná hodnota jednotlivých druhov peľu je rôzna. Smerodajným je obsah stráviteľných bielkovín, ktoré spôsobujú aktiváciu hltanových žliaz mladušiek, podmieňujúce tvorbu kŕmnej kašičky.

O nektári sa písalo ako o „duši kvetov“, videli v ňom „úsmev hmoty“, „dojemný výraz túžby života po šťastí a kráse“ a pod. Mimochodom, tento „úsmev hmoty“ je dosť vodnatý, nektár kvetov obsahuje štyridsať až osemdesiat percent vody. Polovicu až tri štvrtiny z nej musia včely odstrániť, lebo v mede nesmie byť viac ako dvadsať percent vody.

Po vytočení zrelého medu s obsahom vody pod 18 % a po jeho vyčírení a odobratí peny sledujeme tú správnu chvíľu zakalenia medu, keď už nemá iskru, kedy môžeme začať s jeho pastovaním. Na získanie zrelého medu má výhodu úľový systém s nízkymi nástavkami, kde i pri menšej znáške sú celé rámiky zaviečkované.