Písal sa rok 1946. V tom čase som mal desať rokov. Bol čas prázdnin a my sme ich trochu ináč trávili ako
dnešná generácia. Po raňajkách, ktoré pozostávali najčastejšie so zapraženej, či mliečnej polievky, do ktorej bola zavarená mrvenica z hustého
cesta nám mamky na celý deň každému pastierovi do plátenej šatky zabalili pol litra čerstvého kravského mlieka, krajec chleba natretý
najčastejšie maslom. To boli prázdniny nielen moje, ale aj ostatných deti v dedine.
Po prvej kosbe voňavých lúk, na ktorých bolo počuť
počas zberu sena šuchot hrabiel a vidliel, spev žien, ktoré pokosené seno sušili a ukladali do petrencov, aby večer bolo gazdom
odvezené do stodoly, či povaly, na zimné obdobie pre všetok doma chovaný dobytok. Na týchto lúkách po zbere sena sme pásavali ako
deti každý so svojej rodiny kravičky. Každý pastier musel mať vreckový nožík, ktorým sme si z vŕby, ktorá mala najlepšiu miazgu robili
píšťalky, namiesto topánok, aby sme nebodaj nechodili bosí, kalapody vystrúhané s lipového dreva, cez priehlavok upevnené remencom s
konských oprát, ktorý bol klinčekmi pribitý na vonkajšej a vnútornej strane tejto podivnej obuvi.
Ako dnes si pamäťam, na ten júlový deň
keď som pásol zo susedom Ferom ich a našu kravičku. Nad oblohou svietilo slniečko a moja kravička ktorá ležala pod rozkonárenou
lieskou, ktorých bolo na týchto úbočiach neúrekom a so mnou oddychovala a prežúvala práve do svojho žalúdka pred tým zožratú trávu,
keď zrazu začala veľmi oháňať chvostom a olizovať sa jazykom. Zrazu vstala a začala poskakovať čo o niečo ďalej pobúrilo
i Ferovu kravu. Jej oháňanie bolo čím ďalej tým výraznejšie. Až vtedy som spozoroval, že na jednom konári liesky sa niečo deje. Krúžilo tam
mnoho akýchsi múch, pravda o včelách som toho vedel akurát toľko, že dávajú med. Nevedeli sme čo robiť. Fero ako skúsenejší mi poradil, aby
som išiel domov po otca a povedal mu, že na Úboči,- tak sa volala parcela- kde pasieme je včelí roj. Treba ho chytiť. Nech donesieme nejakú
papierovú krabicu, aby sme roj mohli chytiť.
Dobehnem domov a na otca celý udychčaný kričím - „ otec na úboči je na lieske roj“.
Otec
neváhali, v komore našli nejakú papierovú krabicu, ktorá mala pôvod od Baťu a pobrali sa so mnou. Keď sme prišli až k roju, ten už
bol celý pokope, len kde tu lietalo pár včiel. Na spodnej časti krabici otec urobili menší otvor, čo mal pravda slúžiť ako letáč a krabicu
položili na zem. Pílkou zlodejkou, tak sa aj do dnes volá malá pila bez rámu pomáli odpilovali konár, na ktorom bol roj usadený. Včelstvo
zoskupené do lievika toto pílenie ani veľmi nevyrušovalo, len kde tu poletovala nejaká včela.
-Len sa neoháňajte- oboch nás upozorňovali otec.
Keď už mali konár odpílený pomáli ho priniesli až ku krabici, ktorá bola na vrchu otvorená. Až na dno krabice položili spodok roja a tak
rýchlo klepli druhou rukou po konári, že skoro všetok roj do nej spadol. Rýchlo zatvorili vrch krabice. Koľko včiel ich uštiplo to dodnes neviem,
ani sa už nedozviem, lebo sú už viac ako tridsaťpať rokov pod zemou, len viem, že sa dlho po tomto výkone ešte oháňali okolo hlavy
a na druhý deň nás deti ledva videli kukajúc na nás z opuchnutých očí. Roj nechali do večera pod lieskou, kým do krabice nevošli všetky
včely a išli domov chystať úľ. Ešte po starom otcovi na povale našli starý úľ slamenák, ktorý poopravovali a pripravili v záhrade
pod jabloň na starý stolček, ktorý sa používal pri dojení kravičky. Večer krabicu so včelami doniesli domov, slamenák zložili na zem a na
jeho miesto dali krabicu so včelami. Otvorili upchatú dierku, ktorá počas usadzovania roja slúžila ako letáč a nechali do rána bez ďalšieho
zásahu. Na druhý deň poobede krabicu so včelami položili na zem a na jej miesto dali úľ. Do úľa vložili niekoľko rámikov s plástmi,
ktoré dostali od strýca Kamila, ktorý bol železničiar a už v tom čase pri železničnej trati, kde robil návestného pred vchodom do
tunela choval vyše desiatky včelstiev a v okolí bol známi ako skúsený včelár. Potom včelstvo z krabice znovu presypali do úľa
a znovu sa opakoval prechádzajúci rituál s usadzovaním roja. Otec, nejaké tie skúsenosti ako so včelstvom zaobchádzať mali, cez
zimu v dielni na varštati, tak sa do dnes u nás hovorí stolárskemu pongu, zhotovili dve kostry budúcich úľov. Koncom júla bola
mlatba a kraji sa urodilo z obilia len ovos a raž, tá sa na holomnici, miesto v stodole, kde sa cepmi mlátilo obilie
vymlátila tak, že zo snopov dovezených na konskom dovoze vymlátilo len zrno a slama sa použila po prešití cvernou z konopní
a zostríhaní ako výplňou úľa.
Vďaka otcovi a jeho ďalším zhotoveným úľom sa z roka na rok počet rodín zvečoval. Až prišlo
sťahovanie na dolniaky. Ale to už boli otec skúsený včelár. Slamenáky vymenili za typizovaný úľ B, zhotovili si začiatkom šesťdesiatych rokov
minulého storočia včelársky kočovný voz, ktorý na tú dobu bol dosť vo včelárskej praxi novinkou. Akú mali z neho radosť, keď bol dokončený a
vkladali do jeho vnútra prvé úle zo včelami. Aj keď si ho pre smrť užili len pár rokov, na jeho začiatky včelárenia, ale najmä na prvý roj, ktorý
sme s Ferom našli, dlho spomínali. Tak začalo otcove včelárenie na ktoré dnes s humorom i sám spomínam. Hlavne vtedy,
keď sa stáva, že i mne ujde roj, ktorých za vyše štyridsaťpaťročného včelárenia bolo neúrekom.